The Citizens Are Speaking – Život očami asýrskych utečencov na Slovensku

Načítanie mapy…

Dátum/čas
Date(s) - 01/01/2016 - 30/06/2016
Celodenná

Miesta konania
Nitra

Typ projektu:

Vybraní účastníci


V predchádzajúcich mesiacoch sme boli svedkami niečoho veľmi zaujímavého, ba priam neobvyklého. Niekoľko stoviek tisíc, možno aj miliónov obyvateľov sa rozhodlo presunúť z jedného kontinentu na druhý. Média nás začali bombardovať poplašnými správami s rôznymi titulkami o kvótach, azyloch a nových obyvateľoch európskeho kontinentu. No hádam najčastejšie spomínaným slovom sa stal UTEČENEC

Vďaka projektu „The Citizens Are Speaking“ sa nám podarilo nahliadnuť do domácnosti ľudí, pochádzajúcich z Iraku, ktorým bol vďaka humanitárnym organizáciám udelený azyl na Slovensku. Cieľom projektu bolo poskytnúť týmto ľuďom pomoc na jednej strane dobrovoľníckou formou, ale aj v tou finančnou, keďže im bolo zakúpené kuchynské vybavenie. Počas organizovania sme spolupracovali s pracovníkmi charity a so sociálnymi pracovníkmi, bez ktorých by nebolo možné tento projekt zorganizovať a tak pomôcť ľuďom, ktorí si vybrali Slovensko za svoj nový domov.

Predtým, ako budú priblížené životné príbehy utečencov na Slovensku, je nutné ozrejmiť pojem „utečenec“. Slovník slovenského jazyka nám poskytuje veľmi výstižnú definíciu tohto slova, t.j. utečenec je osoba ,ktorá odniekiaľ utiekla (obyčajne z politických príčin, pred nepriateľským vojskom, z väzenia a pod.). Príbehy ľudí, s ktorými sme sa stretli, do bodky spĺňajú túto definíciu. Neprišli do Európy splniť si sen o lepšom živote a využívať výhody sociálnych systémov. Prišli sem hľadať pokoj, o ktorý prišli počas vojny. Pokoj, ktorý im bol v ich krajine odobratý, pretože vyznávajú inú vieru. Pokoj, ktorý si po tom, čo prežili, zaslúžia viac ako ostatní ľudia.

Pred tým, ako sme predali azylantom našu malú finančnú výpomoc, aby mali život na Slovensku o niečo jednoduchší, rozprávali sme sa s nimi o ich životných príbehoch, aby sme ich mohli širokej verejnosti viac priblížiť. Vďaka sociálnym pracovníkom nevznikla jazyková bariéra, jednak z dôvodu, že rozhovor bol tlmočený z arabského jazyka do slovenského a taktiež takmer v každej rodine sa našiel aspoň jeden člen ovládajúci anglický jazyk.

Spôsobom, akým dobrovoľníkov prijali, bol vskutku neočakávaný. Každá rodina sa tešila z našej návštevy, čomu nasvedčovalo aj prichystané občerstvenie. No z ich tvárí bolo možné vyčítať rôzne emócie. Na jednej strane to bola radosť z našej prítomnosti a prejaveného záujmu, ale na druhej strane to bol smútok, pretože sa museli vracať do minulosti, čo pre nich vôbec nebolo ľahké.

Prvá rodina, ktorú sme navštívili sa skladala z manželského páru, ich dcéry a syna. Počas rozhovoru sme zistili, že práve ženy iniciovali odchod z domova, pretože sa báli o svoj život. Otec a syn chceli na druhej strane ostať v krajine a bojovať, ale zároveň tiež nechceli, aby sa rodina rozdelila. Ich syn si zakrátko našiel spôsob, ako sa integrovať do slovenského kolektívu bez veľkých znalostí slovenského či anglického jazyka, a to cez futbal.

Ďalšia rodina privítala svojho nového člena priamo na Slovensku, a preto táto život meniaca udalosť bude navždy spojená s našou krajinou. Ich osud bol ale veľmi krutý. Otec rodiny kvôli záchrane svojich blízkych neváhal využiť šancu a odísť z rodnej krajiny, nakoľko bol svedkom toho, ako mu zabili najlepšieho priateľa a niekoľkokrát bol v bezprostrednej blízkosti výbuchu bombových náloží. Tieto udalosti považoval za znamenia od Boha, aby opustil krajinu a začal odznova. Jeho plánom do budúcnosti je naučiť sa slovensky, nájsť si prácu a zabezpečiť lepší život pre svoju rodinu. Ich deti sa pritom veľmi tešia z novej slovenskej školy.

Na záver dňa sme navštívili dvoch súrodencov, ktorí na nás urobili najväčší dojem. Ich vystupovanie bolo veľmi príjemné a radi sa podelili o svoje príbehy. Celá ich rodina je kvôli vojne rozdelená, pričom niektorí členovia bývajú až v USA. Napriek tomu chcú ostať na Slovensku, pretože sa im život u nás veľmi páči. Vedeli už sami poskladať jednoduché slovenské vety, čomu sa úprimne tešili, pretože im to dáva nádej na nový život na Slovensku. Príbehy a plány utečencov sú síce rôzne, no jednu vec majú spoločnú. A tou je vďaka. Títo ľudia sú veľmi vďační za to, že dostali šancu začať odznova a byť voľní. Sú vďační, že Slovenská republika neváhala prijať ich žiadosť o azyl. Hoci mnohým z nich chýba ich domov a predchádzajúci život, napriek tomu pociťujú neskutočnú vďaku za záchranu. Koniec koncov môžeme sa učiť aj my od nich. Učiť sa ako byť vďační za našu slobodu a domov.

Viacerí Slováci prechovávajú aktuálne voči utečencom skepticizmus z ich integrácie alebo možno aj strach, akú kultúru a zvyky prinášajú a či sme schopní spolunažívať v jednej populácii. Jeden deň s týmito ľuďmi môže doživotne zmeniť pohľad na utečenca ako takého. Mrzí nás, že sme túto skúsenosť nemohli dopriať každému. Ale možno stačí ostať otvorený takejto príležitosti a ona príde sama za vami.

Majka Kohútová, Alexandra Kollerová, Daniela Letanovská 

Tento projekt bol podporený z programu Európa pre občanov.

Tu si môžete prečítať celé príbehy utečencov na Slovensku:

Sandra a Nasser

Sandra a Nasser prišli na Slovensko spolu s tromi deťmi, pričom najmenší prírastok, Lauru, privítali do svojej rodiny iba nedávno. Slovensko im poskytlo bezpečné a stabilné prostredie, čoho si neopísateľne cenia.Ich namáhavá cesta začala niekoľko rokov pred príchodom na Slovensko, keď žili asi 50 km od mesta Erbil v severnom Iraku. Keď teroristi z ISIS prišli do ich regiónu, začalo sa skutočné peklo, predovšetkým pre Nassera. Po tom ako videl, že jeho priateľa zabili, pretože bol kresťanom a v jeho tesnej blízkosti sa trikrát odohrali bombové útoky, uvedomil si, že krajina nie je preňho a jeho rodinu bezpečná. Ako sám povedal, mal veľké šťastie, pretože naňho dohliadal Boh. Teroristi im nakoniec vzali dom, čím ich donútili žiť niekoľko mesiacov v libanonskom tábore. Avšak životné podmienky neboli postačujúce, obzvlášť pre deti, a preto sa snažili dostať z regiónu preč. V súčasnosti im veľmi chýba zvyšok rodiny, pretože v ich kultúre zostáva rodina vždy pokope a navštevuje sa veľmi často. Problémom je, že všetci boli rozdelení vojnou – sestra Nassera s jej rodinou dostala azyl vo Francúzsku, ďalšia sestra naň čaká v Bagdade a jeho rodičia sú pod ochranou OSN v jednom z libanonských táborov. Jediný kontakt, ktorý majú, je prostredníctvom sociálnych médií, ale myšlienka na vzájomne stretnutie je stále nejasná. Rodinu síce postretli finančné problémy, ale veria, že sa im v blízkej budúcnosti podarí nájsť si prácu na Slovensku. Preto sa snažia naučiť sa slovenčinu čo najrýchlejšie. Predtým ako opustili Irak, bol Nasser vlastníkom kníhkupectva a Sandra pracovala v laboratóriu, a preto dúfajú, že si nájdu podobnú prácu na Slovensku, ale nie sú nároční. Rodičia boli veľmi vďační Slovensku a cirkvi, pretože im poskytli ochranu vo všetkých možných smeroch. Deťom sa v novej krajine tiež veľmi páči, pretože sa mohli vrátiť do školy spolu so slovenskými deťmi. V Iraku žili v strachu a v nedôvere, takže neplánujú návrat späť. Podľa ich slov našli na Slovensku mier, ktorý tak dlho hľadali.

Anoura a Sahar

Štvorčlenná rodina Anoura a Sahar je aktuálne ubytovaná v priestoroch poskytovanými charitatívnou organizáciou. Na Slovensko prišli aj napriek tomu, že otec a syn boli ochotní zostať v krajine napriek pretrvávajúcej vojne. Avšak matka a dcéra sa obávali o svoj život, takže boli presvedčené, že musia odísť. Predtým ako získali azyl, žili v tábore vo veľmi zlých životných podmienkach, a preto bola jedinou únosnou myšlienkou myšlienka na odchod. Veľký rozdiel v zmýšľaní medzi rodinou bolo možné vidieť na jednoduchej otázke, či majú radi svoj nový domov. Syn, ktorý začal hrať futbal v neďalekej dedine je veľmi spokojný s novým životom hoci nerozumie jazyku – slovenčine ani angličtine – ale stále sa vedel začleniť do miestnej komunity. Ďalší členovia rodiny vidia najväčší problém v slovenskom jazyku, ktorý považujú za príliš ťažký vzhľadom na ich vysoký vek. Zostali skeptickí voči integrácii do novej krajiny, keďže zo začiatku museli zotrvať v migračnom centre dlhšie, ako bolo plánované. Očakávali, že v ňom zostanú približne 10 – 15 dní, ale kvôli dlhému administratívnemu procesu, pripravovaným parlamentným voľbám a 21 – dňovej karanténe kvôli ovčím kiahňam nemohli centrum opustiť. Preto nedávno premýšľali o návrate do Iraku, pretože im chýba krajina, rodina, a ich pôsob života. Podľa rodičov sú kultúrne rozdiely jednoducho neznesiteľné.

Jaudad

Jaudad je hlavou štvorčlennej rodiny (manželka a dve deti) z Bagdadu, kde pracoval ako profesor na univerzite a riaditeľ finančného úradu. Po tom, ako prepukol teroristický teror, sa po dvoch alebo troch mesiacoch rozhodol zanechať svoj domov a odísť do Európy. Teraz mu síce Bagdad veľmi chýba, ale nemohol by tam už žiť ďalej kvôli násiliu a nestabilite. Prvý azyl, ktorý mu bol ponúknutý, poskytlo Mexiko, ale odmietol ho kvôli svojmu vysokému veku a veľmi dlhej ceste. Ďalším faktorom bolo to, že Mexiko sa dlhodobo nedokáže vysporiadať s otázkou násilia a drog, ktoré sú problémom aj v Iraku, a preto sa rozhodol skôr pre pokojný život na Slovensku. Najviac sa mu na Slovensku páči nádherná príroda, počasie a čistý vzduch, ktorý v Bagdade vôbec nebol. Ale ako sa sám vyjadril, kultúrne rozdiely medzi Slovenskom a Irakom sú  viditeľné. Najviac bol u Slovákov prekvapený neznalosťou cudzích jazykov ako angličtina alebo francúzština, čo nie je bežný problém v Iraku. Ďalší obrovský kontrast vidí v tom, ako si uchovávame rodinné putá. Irackí ľudia zvyčajne držia pohromade, zatiaľ čo na Slovensku prevažuje skôr individualizmus. Jeho plánom bolo kúpiť si menší dom v priľahlej obci, kde by mohol pokojne dožiť, avšak administratívny proces je veľmi časovo náročný. K uskutočneniu jeho plánov nepomohlo ani neplánované predĺženie pobytu v migračnom centre, a preto v poslednej dobe premýšľa o návrate späť do Iraku, pretože mu chýba krajina a ďalší príslušníci rodiny, ktorí tam ostali.

Tarekh a Majida

Tarekh a Majida sú rodičmi piatich detí, ktorí bývali v Mosule, ešte predtým ako ho obsadili teroristi. Keďže tam nemohli naďalej zostať, odišli do tábora v Kurdistane, kde žili jeden rok. Síce boli minimálne podmienky na život bezpečnejšie ako v Mosule, neboli  primerané na dlhší pobyt, najmä nie pre deti. Cesta do Európy bola pre nich veľkým krokom do neznáma, pretože neboli zvyknutí cestovať viac ako dve hodiny od svojho mesta a niektorí členovia rodiny leteli prvýkrát. Napriek tomu sa rozhodli odísť veľmi rýchlo. V súčasnosti však vidia veľké kultúrne rozdiely a prekážky integrácie. Veľmi im chýba domov, pretože celá rodina je rozdelená (niektorí zostali v Iraku alebo sa presťahovali do iných krajín). Rodičia preto premýšľajú nad tým, že by sa vrátili do Kurdistanu, kde násilie a strach nie je prítomné v takej miere ako v Iraku. Veľkým faktorom je takisto aj denný stereotyp, pretože ich deň sa zvyčajne skladá iba z doobedných vyučovacích hodín slovenského jazyka a niekedy aj omše v kostole. Napriek tomu sa mladším deťom na Slovenku páči viac, keďže opäť navštevujú školu a našli si nových kamarátov.

Reny

Reny pochádza z mesta Erbil a na Slovensku sa stará najmä o svoju matku a sestru. Keďže študoval biotechnológiu v Bagdade, naučil sa arabsky jazyk, pretože asýrski kresťania hovoria predovšetkým aramejsky. Po systematickom vraždení ľudí utiekol zo svojho rodného mesta s matkou, sestrou a bratom, ktorý vzal so sebou svoju vlastnú rodinu. Obaja z nich dostali azyl na Slovensku a v súčasnosti žijú v rovnakom meste. Avšak zvyšok rodiny je stále rozdelený. Ďalší brat so sestrou mali to šťastie, že dostali azyl v USA, avšak ich mama ich kvôli tomu nevidela 8 rokov. V budúcnosti pritom ešte nie je ešte isté, kedy sa znova uvidia. Reny chce ostať spolu s jeho sestrou na Slovensku, pretože sa im tu páči príroda a ľudia. Renyho sestra robí veľké pokroky v slovenskom jazyku a po niekoľkých týždňoch intenzívnych kurzov je schopná povedať väčšinu bežných fráz s takmer žiadnym cudzím prízvukom. Zverila sa s príbehom od doktora, ku ktorému išla na bežnú prehliadku. Snažila sa hovoriť slovensky alebo anglicky, aby sa s ním dokázala sama dohodnúť. Prvá vec, ktorú mu povedala, bola, že pochádza z Iraku, ale chcela doktora uistiť, že z nej nemusí mať strach.   Neskôr pripustil, že Slováci v sebe uchovávajú strach voči ľuďom z Blízkeho východu, ale kvôli jej milému prístupu dokázal na nich čiastočne zmenil svoj názor. Renyho rodina je veľmi ambiciózna v integrácii do spoločnosti, pričom ich dobrá znalosť angličtiny bude veľkým potenciálom do budúcnosti. Ako sa sami vyjadrili, nevidia veľké rozdiely medzi slovenskou a irackou kultúrou, okrem chýbajúcich rodinných väzieb, a pretože sú mladí, adaptácia na slovenský spôsob život nebude pre nich vôbec ťažká.

Tento projekt sa konal vo viacerých európskych krajinách a tu si môžete prečítať príbehy utečencov aj v iných krajinách:
https://drive.google.com/file/d/0B4fSIErn-UKic0REWmpkUkZNTjg/view

Výsledkom projektu sú aj odporúčania ktoré si môžete prečítať tu: https://drive.google.com/file/d/0B4fSIErn-UKicU9pTFB6dC1KaWM/view

Páči sa mi to
Páči sa mi to Super Haha Žasnem Nič moc Odpad