Disconnect to connect

  • 0

Disconnect to connect

Category:Príbehy účastníkov

Za možnosť vycestovať do Portugalska vďaka A.D.E.L., sme doteraz vďačné a pri každej možnej situácii spolu s úsmevom spomíname na krásne chvíle strávené v tejto slnkom zaliatej, a čo by človek nepovedal aj poriadne veternej, krajine. Svoju cestu sme začali už dva dni pred vycestovaním, čo nám umožnilo porozhliadať sa po nádhernom Lisabone a navštíviť niektoré z jeho pre nás najzaujímavejších miest a pamiatok (stihli sme ich pomerne veľa), nadýchať sa oceánskeho vzduchu na rozšírnych plážach mestečka Cashcais a ochutnať tie najpresladenejšie, no zároveň najchutnejšie aké som kedy jedla, koláčiky a rôzne iné portugalské maškrty.

Po príchode do čarovného mestečka Beja sme sa už na stanici dali do reči s ďalšími účastníkmi projektu a spoločnými silami (s veľkou pomocou Google maps) sme sa dostavili na miesto, kde sa to všetko malo odohrať, na miesto, ktoré sme po celý týždeň zdieľali s ďalšími účastníkmi z Grécka , Talianska , Litvy , Španielska , Fínska , Rumunska , Poľska , Švédska , a Belgicka  . Kým sme sa my ostýchavo medzi sebou spoznávali a vytvárali si prvé dojmy a putá, organizátori už spriadali prvú aktivitu, v rámci ktorej sme pretrhli reťaze hanblivosti, začali si medzi sebou viac a viac dôverovať, zdieľali sme príbehy či už zo života, alebo z dlhej a únavnej cesty a porozumeli sme cieľom a očakávaniam nie len zo strany účastníkov, ale aj zo strany organizátorov a trénerov projektu FACE 2.0, ktorého témou bola „Facilitation“.

Hneď na začiatku projektu sme si upevnili tímovú spoluprácu pomocou „Mission Impossible“, ktorá pre nás nakoniec nebola až taká nesplniteľná a všetkých 21 úloh sme spoločne dokončili včas a to dokonca s veľkou mierou smiechu a zábavy. Neskôr v ten deň sme sa presunuli k danej téme projektu a rozšírili si obzory v oblasti rôznych typov učenia sa, vytvorili sme si vlastnú „learning river“, ktorá nám ukázala najdôležitejšie okamihy nášho života. Taktiež na nás čakal medzinárodný večer s množstvom vtipných scénok, kvalitných hudobných vystúpení, netradičných kvízov a otázok, či pre nás nevysloviteľných slov. Ani naše brušká nehladovali a mohli sa dosýta najesť jedál z najrôznejšími chuťami a vôňami.

A akoby to bolo, keby sme sa téme „facilitation“ venovali bez toho, aby sme mali prednášku o public speaking-u? Nie, ani túto povinnosť sme nevynechali a od profesionálov sme sa dozvedeli typy ako využívať očný kontakt, postavenie tela, pohyby rúk, využitie priestoru, intonácie hlasu, dozvedeli sme sa triky na odbúranie stresu pred prednášaním a rôzne iné užitočné „maličkosti“, ktoré sme dovtedy ani len nevnímali, nie to ešte pokladali ich za dôležité. Následne sme tieto znalosti uplatňovali v praxi, navzájom hodnotili výkon toho druhého a takým spôsobom sa povzbudzovali k náprave chybám a k lepším výsledkom. Počas voľných chvíľ sme tvrdo a so zapálením nacvičovali na večernú talentovú šou, ktorá sa konala v niekoľkých kategóriách: hudba, divadlo, reč a poézia. Na záver dňa bolo každé číslo nekriticky skritizované troma porotcami, doplnené skvelou atmosférou tlieskajúcich a šaliacich divákov. Som 100%-ne presvedčená, že o našej talentovej šou musela v ten večer vedieť celá Beja.

Ani história kultúra malebného mestečka nám už teraz nie je neznáma, pretože sme absolvovali kultúrnu prechádzku po meste, navštívili sme najvyššiu vežu mesta, múzeum, neobišli sme ani starostu mesta, ktorý nás láskavo privítal a nakoniec sme skončili v jednej z mnohých kaviarničiek. Po odreagovaní sa v takejto podobe sme sa znovu vrátili na našu „základňu“ a pokračovali sme v rozvíjaní našich facilitátorských zručností, tentokrát v oblasti riešenia problémov. Na rôzne zadania sme sa pozerali z rôznych pohľadov, takýmto spôsobom sme vystriedali 6 farebných klobúkov a nakoniec sme znovu spoločnými silami prišli na riešenie (čomu predchádzala veľmi zaujímavá diskusia, nakoľko, znovu, každý videl problém v inom svetle, z iného uhla). Ako posledná časť pred veľkým finále nás čakal workshop spojený s time-managementom. A aký by to bol time-management workshop, keby naň niekto neprišiel neskoro ?-účastníci predsa premysleli aj takéto detaily.

A ako sa blížil koniec projektu, blížilo sa aj naplnenie našej najväčšej výzvy a úlohy. Boli sme roztriedení do skupiniek po troch podľa skúseností a nadobudnuté vedomosti sme využívali pri tvorbe vlastných workshopov na ľubovoľnú tému. Tie sme následne prezentovali pred skupinkou ostatných účastníkov s časovým obmedzením, ktoré bolo pre viacerých významným faktorom. Ja osobne to hodnotím ako jeden z najväčších prínosov projektu z hľadiska osobného rastu, nakoľko nie len nami vytvorený workshop ma posunul dopredu vďaka spolupráci so skúsenejšími účastníkmi iných krajín, ale aj workshopy vytvorené ostatnými skupinkami pohybujúce sa v najrozličnejších oblastiach ako je hudba, storytelling, kreatívne písanie či sociálna diverzita mi priniesli množstvo nových zručností a znalostí.

Ako vrchol celého projektu bola naplánovaná tradičná večera v reštaurácii, po ktorej sme sa pripojili k rozmanitým oslavám na námestí mestečka, spoločne sme híkali nad ohňostrojom a užívali si posledné chvíle s ľuďmi, ktorí mi za necelý týždeň neskutočne prirástli k srdcu na námestí plnom ľudí, ktorí prišli za rovnakým účelom, s portugalskou hudbou prerušovanou už dobre známymi hlasmi. Za seba môžem povedať, že práve toto boli okamihy, na ktoré budeme spomínať ešte dlhý čas, pretože takí, akí cudzí sme si boli na začiatku, takí blízky sme si boli na konci. Akoby sme nemohli, po toľkých mnohokrát osobných rozhovoroch, spoločných obedoch, zdieľanej únavy , smiechu či čarovných momentoch, ktoré zostali hlboko vryté v našich spomienkach? Vytvorili sme priateľstvá, ktoré pretrvajú aj napriek kultúrnej diverzite a diaľke,  pretože sme sa naučili spoločne rásť. A ako by to zhodnotila Natalie (jedna z účastníčok): „Disconnect to connect“- to je to, čo sa nám podarilo.

Lujza Blahutová