O Solúnskej rozprávke

  • 0

O Solúnskej rozprávke

Bielo modré kockované obrusy sotva vykukujú spod mís zívajúcich olivovo bazalkovým sósom, spod tanierov s poslednými zbytkami ešte rozvoniavajúcej musaky a orosených pohárov, teraz už len spomínajúcich na džbány chladnej vody. Podlhovasté stoly usadené kdesi v chladnúcom piesku Pereiskej pláže a za nimi 39 sýtych žalúdkov tráviacich večerný rozhovor. Chorváti, Srbi a Bosniaci, Poľsko vedľa Litvy, Gréci s Turkami, všetci fajčiaci na sváry minulosti, či vykonštruované nezhody politiky, vychutnávajúci spoločnú prítomnosť a južanské víno. Zapadajúce slnko strieda komorná žiara drevených faklí, zatiaľ čo trio starčekov ladí ošúchané bouzouki. Rozprávka? Nie, jeden z ďalších projektov EÚ.

Trošku hrýže svedomie: „čím som si to zaslúžil?“; Týždeň na úžasnom mieste, s úžasnými ľuďmi, hlbokými nádychmi nasávajúci vône gréckej kultúry. Týždeň úniku. Od prísnej reality len nedávneho skúškového obdobia do ranných plávaní v egejských vlnách – ani nie sto metrov vzdialených od prehýbajúcich sa švédskych stolov. Týždeň smiechu, oddychu a hier. Týždeň tvorenia a verím, že aj budovania.Budovania? Dobre, priznávam, prišli sme spoznať nové miesta, históriu, kuchyňu, urobiť stovky vysmiatych fotografií a pretancovať noci, ale myslím, že to nie je hlavný dôvod prečo sme tu. Dôvod, prečo sme opustili pohodlie domácich postelí a bezpečie vlastnej rutiny, prečo sme riskovali stovky a niektorý tisíce kilometrov do neznámeho prostredia vyzbrojený základnými poznatkami pár stranového informačného listu.

Poobedná kávička so Saimom, vždy usmievavým Turkom s výraznou briadkou. Všetky moje predstavy o zaostalom Turecku, tlačiacom sa do EU, či agresívnom Islame po týchto projektoch  vytlačila výborná angličtina, distingvované gestá a široký spoločensko-ekonomický prehľad. Dozvedám o povinnej vojenskej službe, neustálom napätí a útočných ambíciách tureckých politikov. O strachu chlapca len o dva roky staršieho odo mňa. Prisadá Aphostolis (pekné meno, že?).  Zisťujem, že to toľko krachujúce Grécko sa tiež nevzdáva ročného šikanovania mládeže ani investícií do uniforiem.

Až neskôr, iný stôl na inom projekte a chalani z rôznych častí Ukrajiny aj aktuálneho Donetsk-a ma definitívne presviedčajú o tom, že informácie z dnešných „slobodných“ a „svetových“ médií zďaleka nie sú úplné. Zďaleka mi nepostačujú pre uvedomenie si, že dennodenné rozíjmanie nad tým „čo na raňajky“ resp. „kedy si pôjdem zabehať“, prípadne srdcervúce starosti o výsledok najbližšej skúšky zďaleka nezodpovedajú vážnosti situácie v akej sa nachádza dnešná spoločnosť a každodennej realite ľudí blízkych mi nielen vekom, či túžbami, ale aj názormi, či ideálmi.

Projekt v bývalom sicílskom kláštore a zhrozenie v tvári študenta práva, keď zistí, že problematikou azylantov, migrácie a európskeho občianstva ho bude prevádzať skutočný, žijúci šaman (nie je to metafora), niekoľkohodinové bloky spontánnych tancov do ezoterickej hudby striedané s hraním pantomímy a krátkych improvizovaných skečov. A viete čo? Nemohol som dostať lepšiu lekciu o tom ako „vážne“ som sa dovtedy bral o tom koľko talentu, schopnost a hlavne energieí sa skrýva v ľuďoch, ktorých by som možno obratom zaškatuľkoval. Výsledný „outcome“ – prezentácia problematiky mládeži na miestnej strednej škole mi ukázal, že nie vždy je konzervatívna cesta tá správna  a niekedy je dobré skúsiť aj niečo nové a neznáme aj keď by to malo vyžadovať ohnúť sa v krížoch a radšej privrieť oči pri nesmelom  krútení panvou.

Verím, že sme sa prišli vyjadriť, prispieť malým kúskom seba. Tak ako kedysi slobodný občania na fórach antických miest (pokoj, som triezvy, len to dobre zneje), prišli sme nechať zaznieť svoj možno ešte mladý a možno tichý, či slabý, ale nie bezvýznamný hlas. Nemôže byť bezvýznamný, veď ďalších 38 párov uší tak rozdielnych a tak rovnakých, si ho prišlo vypočuť. Takže áno, budovania. Verím, že bez ohľadu na to či to bolo, alebo nebolo cieľom EU pri spúšťaní týchto projektov a bez ohľadu na to aká je ich téma, miesto, účel či rozpočet, ich výsledkom je budovanie. Stavieb? Priateľstiev! Takých, ktoré už nikto nepresvedčí o menej cennosti iného (národa, farby, prívesku na reťiazke atď..) a o strachu pred cudzím, či neznámym. Ľudí, nie šetriacich, ale bezhlavo plytvajúcich gestami láskavosti, radosti a prípadnej vďaky. Lídrov, odhodlaných a vytrvalých, pracujúcich nie pre seba, ale pravdivo pre tých, ktorí ich nasledujú.

asi stačí..možno netreba opisovať každé steblo lúky. Chcel som zachytiť, čo najviac, ale povedať len jedno. Ďakujem.

napísal: Ivan Rosa, účastník tréningu

Video z projektu môžete nájsť TU a stojí naozaj zato 🙂

Páči sa mi to
Páči sa mi to Super Haha Žasnem Nič moc Odpad

Komentovať