Ročné dobrovoľníctvo v Národnej galérii

  • 0

Ročné dobrovoľníctvo v Národnej galérii

Category:Príbehy účastníkov

Bea bola jednou zo skupiny odvážlivcov, ktorí sa odhodlali počas vrcholu pandémie odísť na ročný dobrovoľnícky projekt a mala to šťastie, že sa mohla dostať priamo do National Portrait Gallery v Budapešti. 

Ako vnímala projekt po prvých 6 mesiacoch?

Moja dobrovoľnícka činnosť sa začala v októbri. Presne 1.10.  som prišla do Budapešti, hoci iba v septembri sa rozhodlo že sa zúčastním programu. Mesto pre mňa nebolo neznáme, a tak nebolo problémom využiť túto šancu a to, že sa môžem  stať dobrovoľníčkou v Národnej portrétovej galérii znelo zaujímavo. Nová vlna pandémie sa mi nezdala prekážkou, pretože celkom slobodne sme sa pohybovali. Pri čoraz väčších sprísneniach bolo trochu ťažké myslieť na to, že sa domov nedostanem hocikedy keď sa tak rozhodnem, ale myslím si, že práve preto sa môžem viacej venovať programu, spoznávať nové prostredie, učím sa zvládať nové rôzne situácie aj napriek tomu, že sú možnosti užšie. Celkovo sa učím samostatne zvládať situácie a problémy, ktoré sa mi postavia do cesty. Pravdaže nie som v tom celkom sama, takmer na každého sa môžem obrátiť, ak to potrebujem. Samozrejme mám aj mentora na koho sa môžem spoľahnúť, pomáha mi aby som jasnejšie definovala svoje ciele. Už od začiatku mi pomáha zorientovať sa aj moja vysielajúca organizácia ADEL a hosťujúca organizácia HVSF. Pripravili ma na dobrovoľníctvo tak, že som nemala pochybnosti o tom čo ma čaká a čo k tomu potrebujem. 

Pre mňa je to naozaj neuveriteľné, že sa mi podarilo zúčastniť  v projekte, ktorý kombinuje umenie a históriu, a tak som ani na chvíľu nepochybovala o tom, že táto práca bude zaujímavá a vôbec nie nudná. Mala som pravdu. Otvorili sa predo mnou  možnosti, v ktorých môžem využiť doterajšie schopnosti a získam aj nové. To, že obidve dobrovoľníčky tohto projektu v Národnej portrétovej galérii sme zo susedných krajín Maďarska (Slovensko, Ukrajina) nám umožňuje pomáhať galérii udržiavať kontakty so susednými krajinami. Množstvo malieb sa stratilo, ktoré my máme možnosť nájsť. Cítim, že tým sme užitoční aj pre galériu a aj my získame veľa nových znalostí. Popritom aj slúžime dobrému cieľu, keďže dopomáhame k tomu, aby boli tieto diela spoznávané širokou verejnosťou. 

To všetko mi určite nebude na škodu, hlavne to, že možem zblízka pozorovať ako funguje takáto inštitúcia. Môžem sledovať celý proces od nájdenia malieb celkom po pripravenie hotovej publikácie.

A po návrate domov?

Som veľmi rada, že som sa zúčastnila projektu. Pred začiatkom som mala obavy, pretože sa mi zdalo, že jeden rok je príliš dlhá doba. Ale zdá sa mi, že celý projekt prebehol veľmi rýchlo.

Po uvoľnení covid- opatrení sme už pomaly mohli chodiť osobne do knižníc s cieľom výskumu a podarilo sa nám navštíviť veľa múzeí a zámkov na území Maďarska. Boli to veľmi užitočné a aj krásne výlety. Dostali sme napokon aj do Košíc do Východoslovenského múzea a Východoslovenskej galérie, takže som ostatným mohla ukázať aj mesto.

Našťastie projekt ma nesklamal. Samozrejme, že boli niektoré dni trochu monotónne, ale potom sme vždy dostali nejaký nový zaujímavý projekt, na ktorom som mohla pracovať. Veľmi sa mi páčilo, že moju prácu si vážili a aj v katalógoch ktoré vydali alebo vydajú si spomínajú aj moje meno.

Užitočná bola pre mňa tiež to, že som mohla pozorovať a aj sa zúčastniť celého procesu vydania knihy. Od zbieranie dát do našej výskumnej databázy po celej vytlačenie knihy. Veľmi veľa som sa učila pri výskumoch a projektov. Podľa mňa sa aj moja komunikácia zlepšila.

V posledných mesiacoch môjho projektu som skúsila prejsť všetky také miesta v Budapešti, ktoré boli pre mňa také zaujímavé a krásne, že som ich nemohla vynechať. Budapešť je naozaj nádherné mesto.

  • Beáta

Komentovať