Dátum konania
13/02/2021 - 12/02/2022
Miesta konania
Valencia, Spain
Typ projektu:
Bianka bola na dobrovoľníckom projekte v organizacii – AC Amics de la Biblioteca de la Fonteta vo VALENCII.
“Ilúzia a nadšenie zaklopali na moje dvere. Plná pochybností a stratená v celom svete organizácií, ktoré sa predo mnou objavili, som začala hľadať „svoje dobrodružstvo“.
Bola som ochotná počúvať samú seba a môj vnútorný hlas mi veľmi jasne našepkával: Španielsko.
A tak prišiel ten deň! 12. február 2021, kedy som vkročila do krajiny, do ktorej som sa na prvý pohľad zamilovala.
Dobrovoľníctvo bolo pre mňa školou, bol to proces, v ktorom sa naučíte byť lepším človekom, vcítiť do svojho prostredia a pochopiť, aké sú skutočné problémy ľudí.
Naučilo ma vedieť počúvať, keď je to potrebné, vedieť sa usmievať alebo plakať, ak si to situácia vyžaduje, a chápať, že nemôžete zmeniť svet, ale môžete sa pokúsiť zmeniť ten svoj a dať trochu radosti iným.
Uvedomila som si, aká som silná, že dokážem prežiť sama, že dokážem komunikovať s inými ľuďmi v inom jazyku, poznám svoje obmedzenia a svoje obavy, ako ma baví cestovanie a koľko toho ešte musím zažiť a objaviť.
Teraz si plne uvedomujem svoju sebaúctu a motiváciu. Keď žijete vo svete sami, ste odkázaní len sami na seba, je veľa chvíľ, keď musíte byť sami sebe spojencom, človekom, ktorý vás motivuje pokračovať a zlepšovať sa, tým, kto vás ženie robiť veci, tým, kto cíti hrdosť na samého seba.
Zatiaľ to vyznie všetko ako z filmu, však?
Pravdou je, že počas môjho dobrovoľníctva vo Valencii bol pre mňa mimoriadny zážitok, ktorý mi otvoril oči a zmenil môj život o 360º, ale…
Ale nie všetko, čo sa blyští, je zlato.
Je to pravda. Pandémia priniesla strach. Strach paralyzuje. Ale svet vždy nasleduje svoj rytmus, spoločnosť a svoje výzvy. Pre mňa neexistuje lepší alebo horší čas niekomu pomôcť.
Krok do neznáma a hlavne „mimo našej komfortnej zóny“ nás vždy dovedie k rastu našej osobnosti.
A tak sa začal písať môj príbeh.
- februára 2022 sa začala nová etapa môjho života. Aj keď pred samotným odchodom, sa všetko trochu skomplikovalo, pretože 4 dni pred príchodom do Španielska mi museli operovať nohu.
Áno, možno si myslíte, že som blázon, keď som sa rozhodla uprostred pandémie so zošitou nohou vycestovať do Španielska, ale ak máte sen, taký veľký ako bol ten môj, nič a nikto vás nemôže zastaviť.
Kvôli danej situácii s covidom, som musela cestovať viac hodín ako obvykle a prestúpiť v Holandsku. Celkovo som cestovala 12 hodín oproti pôvodným 150 minútam. Pri mojom šťastí, ktoré ma viedlo celou cestou, sa mi zničili kolieska na kufri a tak som musela na letisku vynaložiť veľkú silovú námahu. Do kariet mi nehrala ani moja zranená noha, pretože vďaka námahe, ktorú som vynaložila pri zdvíhaní a ťahaní mojej batožiny došlo k roztrhnutiu stehov po operácii a k veľkým bolestiam.
Mojim prvým ubytovaním počas môjho dobrovoľníctva bol apartmán v Sille, zdieľala som ho s Alexom z Maďarska a Andreou z Rumunska. Bolo to prvýkrát, čo som s niekým zdieľala byt a nebola som si istá, či bude naše spoločné bývanie tak ľahké.
Ďalšou fackou, ktorú mi udelila situácia s Covidom, bolo to, že všetko bolo zatvorené a túžba spoznávať nových ľudí ostala len túžbou. No v apríli došlo k prelomu a konečne po 2 mesiacoch online aktivít, som konečne začala pracovať v organizácii. Všetku moju pozornosť a pracovný čas som teda venovala skupinke mládeže v ohrození začlenenia sa do spoločnosti.
Avšak každodenné cestovanie zo Silla do Quart de Poblet, bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce a vďaka únave, či cestovným spojom, sa moje voľnočasové aktivity veľmi nerozvíjali.
V máji som sa teda presťahovala do Quart de Poblet. Avšak moje nadšenie opadlo hneď po odhalení pravdy. Pôvodne som mala bývať v byte s 3 dievčatami, no realita bola diametrálne odlišná a z pôvodných 3 dievčat to bolo nakoniec 7 ľudí. A takto by som mohla ďalej pokračovať, ale ja si chcem pamätať len to dobré a pre to chcem vyzdvihnúť priateľstvo, ktoré som tam našla.
Najkrajšou vecou a asi aj jedinou, ktorá sa mi v danom byte stala, no pre mňa veľmi dôležitou, bolo zoznámenie sa s mojou terajšou najlepšou kamarátkou. Pochádza z Kolumbie. Bola mojou oporou a veľa ma toho naučila. Stala sa mojou staršou sestrou a vďaka nej teraz môžem tancovať bachatu, salsu a viem viac o ich kultúre.
Ale ako si viete predstaviť, takto sa dlhodobo žiť nedalo, a preto som sa rozhodla vrátiť do Silla, kde som zdieľala byt so Zeynep z Turecka, ktorá pre mňa znamená veľmi veľa. Začala svoje dobrovoľníctvo krátko potom čo ja a stali sme sa najlepšími priateľkami, ba sestrami. V septembri k nám prišiel nový spolubývajúci (Melquiades zo Španielska).
Koncom septembra sa môj projekt Joop(organizovaný Comunidad Valenciana), v ktorom som pracovala s problematickou mládežou skončil a ja som sa tak musela rozlúčiť s deťmi a mojou najlepšou kolegyňou na svete.
Joop, projekt, ktorý bol naozaj veľmi psychicky náročný, bol tou najlepšou skúsenosťou, akú som mala v rámci svojho dobrovoľníctva. Mám tisíc spomienok, ktoré by som tu mohla opísať, ale radšej si ich nechám pre seba.
Nasledujúce dva mesiace pre mňa boli plné zmien. V októbri sa začala ďalšia etapa môjho dobrovoľníctva. Miestom, kde som spolupracovala ako dobrovoľníčka, bolo mládežnícke centrum „La Cebollera“, kde sa deťom po skončení vyučovania ponúkajú rôzne druhy workshopov a mimoškolských aktivít. V novembri som sa konečne presťahoval s mojou novou spolubývajúcou do nášho nového bytu v Quart de Poblet. Škoda, že sa to stalo na konci môjho dobrovoľníctva.
Pri mojom dobrovoľníctve som spoznala dobrých ľudí, nie až tak dobrých ľudí a veľmi dobrých ľudí, ktorí sú stále v mojom živote. A ako sa hovorí: “Dobrí ľudia nám dávajú šťastie, zlí ľudia nám dávajú lekcie a úžasní ľudia nám dávajú spomienky.”
No môj príbeh v španielsku nekončí, práve sa len začína…”
